Po tatranských chodníkoch

10.04.2017 Autor: Admin
Odoslať hodnotenie Ďakujeme za hodnotenie
Do Tatier sme s rodičmi chodievali už ako deti. Keď som musela začať kráčať po vlastných, prežívala som túry len so zaťatými zubami a pri živote ma držala len myšlienka na večeru a možnú výhru v kartách. Dnes mám pocit, že celé tie roky som sa na horských chodníkoch pozerala len pod nohy, nikdy okolo seba.
Tentoraz sme sa do Tatier vybrali po niekoľkoročnej prestávke a na naše pomery nezvyčajne neskoro, na prelome septembra – októbra. Mali sme šťastie a vystihli sme síce chladný týždeň s priemernými dennými teplotami okolo 5 stupňov, ale vietor nefúkal, nepršalo a bolo slnečno. Pôvodne sme sa vybrali do Tatier oddýchnuť si. Prechádzať sa - v zásade veľmi pomaly a dýchať čerstvý vzduch – dostatočne zhlboka, rozhodne nie príliš rýchlo. Pomedzi to výdatný obed, kaviareň, zákusok veľký ako tanier, večera... Taký bol plán.
Kamarát z Poľska však hneď v prvý večer písal, že sa skoro ráno chystá na Kôprovský štít, vraj, či sa nepridáme. Mapa hovorila jasnou rečou, tento štít sa nachádza vo výške 2 363 m. n. m. Oproti štvorhodinovému výstupu tak naša plánovaná prechádzka okolo Štrbského plesa (1 346 m. n. m.) pôsobila ako kilometrový pád do turistickej priepasti. Začali sme teda zvažovať alternatívny plán.
Ráno nás privítala slnečná sobota, deň ako stvorený pre vážny výlet. A tak sme sa štýlovým a zrelaxovaným spôsobom o 10:30 h vybrali na Vodopád Skok. Mamina spomínala, že na vodopád sme šli už niekoľkokrát. Je to možné, ale nepamätala som si. Možno to bol jeden z tých dní, kedy som mala počas celého výletu pred očami rezeň. Alebo som počítala koruny, ktoré vyhrám v žolíku.
Cesta na Vodopád Skok (1 789 m. n. m.) zo Štrbského plesa by mala trvať 1 hodinu a 45 minút, nám trvala asi tri. Po prvé: spravili sme si niekoľko prestávok, po druhé: prestávky trvali dlho, pretože my sme stále hladné a smädné a v termoske sme mali horúci čaj, ktorý bolo treba vychladiť, po tretie: neprišli sme pretekať.

Ukázalo sa, že Vodopád Skok je veľmi obľúbená turistická destinácia. Ľudí bolo viac než smetí, v skupinkách aj jednotlivo. Súčasťou vekovej hranice bola vzorka od 0,5 do 80 rokov. S palicami, bez palíc. Pre niekoho bol dôležitejší imidž, pre iného bezpečnosť. Chôdzi kraľovali trekové topánky, ale zahviezdili tiež gumáky a baleríny. Niektorí sa vybrali osláviť krásny deň vo funkčnom prádle a softshellových zvrškoch, iné si vybrali ružové sako a kabelku. Keď sme sa napokon dostali k vodopádu, ľudia začali byť ako besní, každého zaujímalo, čo je nad vodopádom. Kabelky, saká, baleríny a gumáky však museli ostať dole, lezenie pomocou reťazí po mokrých skalách už nebolo súčasťou horského žúru, na ktorý sa ružové farby vybrali. Aj tak ma fascinovala asi 70-ročná statná pani, ktorá sa najhorší, asi 2 – 3 metrový úsek nahor po reťazi vybrala zdolať v botaskách a až jej zať ju musel uprosiť, aby dostala rozum a vrátila sa. Urazená ho napokon poslúchla.
Bolo to síce len pár desiatok metrov po skalných platniach a strmých skalách, no konečne sa dostavil pocit, že stúpam strmo nahor, že sa musím sústrediť a dávať pozor. Keď som sa vyšvihla cez poslednú skalu, triasli sa mi nohy a necítila som si skrehnuté ruky. Predo mnou sa rozostúpili hory a odrazu som bola veľmi ďaleko. Len ja a malé pliesko, ktoré sa krčilo rovno pri mojich nohách. Stála som bez pohnutia a v tom ohlušujúcom tichu som bola úprimne dojatá, všetko bolo obrovské, nehybné a krásne. Tak toto sú tie TATRY.
Jeden kamarát mi raz povedal, že horskú turistiku má rád preto, že keď sa dostane na vrchol, prekoná zároveň aj sám seba. Všetok ten pot, premáhanie sa... Ja však za každú cenu nepotrebujem siahať na dno svojich síl. Nemusím sa ponáhľať a byť vždy prvá. Odteraz mám len jeden cieľ – nepozerať už len unavene na chodník. Pretože Tatry sú isto krásne po celý rok.

Galéria ku článku

Pridať komentár